Článok v Evite: Emočné jedenie nie je riešenie

Emočné jedenie zaujalo aj magazín Evita. Na rozhovor ma oslovila Michaela Krivdová. Z mojich odpovedí potom redakcia vybrala najzaujímavejšie pasáže. Pre čitateľov svojho blogu uvádzam neskrátený rozhovor.

Otázka: O emocionálnom jedení sa toho naozaj popísalo už veľa. Netreba ale zabúdať, že do tejto kategórie patrí aj záchvatové jedenie, závislosti na rôznych látkach a do určitej miery aj poruchy príjmu potravy. A tiež to, že celý problém začína v hlave.

Medzi základné fyziologické potreby človeka patrí dýchanie, termoregulácia, pohyb, spánok, prijímanie potravy a vylučovanie. Problém nastáva vtedy, ak si základnú potrebu, v tomto prípade prijímanie potravy, začneme zamieňať za nástroj, ktorý dokáže meniť náš emočný (citový, vnútorný) stav. Postihnutá osoba uverí, že ak niečo podnikne vo vonkajšom svete, tak sa zmení jej vnútorné rozpoloženie.

Samozrejme takáto idea nevznikne u jedinca náhodne. Človek vo svojom živote prechádza rôznymi situáciami, ktoré sú sprevádzané emóciami a tak sa stane, že pri ich opakovaní si v hlave vytvorí spojenie. Napríklad: Oddych = prechádzka v prírode.

Vtip je v tom, že každý to má inak, a oddych môže byť tiež káva + koláč, víno, či vyložené nohy.

Každopádne rozhoduje hlava a pochody v nej.

Aby sme vedeli doplniť živiny, príroda nás vybavila prirodzeným inštinktom a tým je hlad. Do kategórie jedenia, keď nejeme na podnet hladu, ale na podnet vnútorného rozpoloženia, patrí: emočné jedenie, záchvatové jedenie, závislosť na jedle alebo iné nezvyčajné správanie vo vzťahu k prijímaniu potravy.

Otázka: Takže, emočný tuk vzniká rovnako v hlave a ide o súhru nespracovaných emócií a hormonálneho systému, ktoré vytvárajú ideálne prostredie pre zadržiavanie tuku v problémových partiách?

U ľudí trpiacich emociálnym jedením vznikne asociácia, že konzumácia jedla rovná sa pocit pohody, šťastia, zážitku, zvládanie životných situácií, bezpečia, vyrovnania, harmónie, uspokojenia nesplnenej túžby (vzhľad, vzťah, pracovné ambície, …). Prakticky ide o snahu navodenia zmeny akéhokoľvek vnútorného rozpoloženia, ktorý momentálne prežívajú. My ale žijeme v prítomnom okamihu.

Veľmi často sa stane, že naša myseľ „uletí“ a v prítomnom okamihu si dokážeme prehrávať v hlave myšlienky na nekomfortné situácie z minulosti, čo sa nám nepáči. Všetko sa deje tu a teraz.

Slovíčka „uložené a nespracované“ vo vzťahu k myšlienke a emócii používajú len ľudia, ktorí nemajú porozumenie ako funguje ľudská myseľ.

Prostredie pre vznik tuku vznikne primárne jedlom nad limit!

Z mojej praxe uvediem, že človek trpiaci emocionálnym jedením si prioritne na uspokojenie svojich túžob vyberá jedlá „bez výživovej hodnoty“ – nápoje s obsahom stimulantov, jedlá rýchleho občerstvenia, potraviny vyrobené z rafinovaných surovín, no najmä pochutiny z kategórie cukrovinky a k tomu ich konzumuje veľmi často.

Následky takéhoto správania nezostanú bez následkov. Prijímanie potravy, ktoré nie je v súlade s fyziologickými potrebami človeka, a to v kvalitatívnej a rovnako kvantitatívnej úrovni, prinesú skôr alebo neskôr nepriaznivý výsledok. Organizmus nedokáže kompenzovať výživové nedostatky donekonečna a začne sa meniť stavba tela.

Pre úplnosť je potrebné  spomenúť, že nejde len o vizuálne zmeny postavy – nabaľovanie tukovej vrstvy. Čo je zvlášť alarmujúce – mení sa aj kvalita jednotlivých tkanív. Vytlačenie výživných jedál a uprednostňovanie „prázdnych kalórií“ v jedálničku spôsobí nutričné nedostatky. Tieto sa prejavia v kvalite kostí, svalov, šliach, vnútorných orgánov a aj v nedostatočnej výžive mozgového tkaniva.

Otázka: A prečo len v problémových partiách? Prečo nie je efekt taký, že človek priberie všade?

Organizmus dostáva zabrať jednostrannou „cukrovou“ záťažou, čím preťažuje regulačné mechanizmy. Napr. celodenný neprimeraný príjem jedla na báze cukru musí strážiť hormón inzulín a jeho nadmerná záťaž môže vyvolať rôzne metabolické poruchy. Jedným z prejavov takejto poruchy je tuková vrstva okolo pása.

Odporúčala by som ale nezameriavať sa jednu vec ale riešiť problém komplexne. Pokiaľ chce človek skutočne vedieť ako je na tom, odporúčam absolvovať meranie. V každom fitness centre dnes urobia analýzu zloženia tela. Po analýze môže človek vidieť reálny obraz rozloženia tuku, svalov a vody v tele.

Otázka: Môžeme prebytočný tuk označiť za akúsi ochranu či obranu?

Stretla som sa s tvrdením, že do tuku sa ukladajú toxíny, ktoré organizmus nestíha vylúčiť. Ak by sme zobrali do úvahy fakt, že neustálou konzumáciou nadlimitného jedla, k čomu pri emocionálnom jedení dochádza, preťažujeme vylučovacie orgány, môže to dávať zmysel. Potvrdiť však toto tvrdenie nie je v mojej kompetencii.

Otázka: Tajomstvo celej problematiky nebude na napísanie náročné – treba nájsť v sebe dôvod, prečo a v akých situáciách potrebujeme jesť. Čo je spúšťačom. V realite ho však nájsť môže byť náročnejšie. Máte tip, ako na to?

Pre mňa je dôležitá komunikácia s klientom a porozumenie jeho individuálnym potrebám. Rovnako v rovine porozumenia ľudskej mysle, tak v rovine stravovacích návykov.

Ako prvý krok (tip) by som odporúčala na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť, či sa čitateľa daná problematika priamo dotýka. Pretože, pokiaľ si človek uvedomí, že má reálny problém, začne hľadať riešenia a hlavne – je ochotný niečo pre to aj urobiť.

Teoretizovanie, sťažovanie sa okoliu NEPOMÁHA. Rovnako nie je možné očakávať iný výsledok, ak človek robí dookola to isté.

Otázka: Je cestou napríklad aj to, že si istú dobu budeme zapisovať na papier jedlo a k nemu emóciu, ktorá sa nám s ním spája?

Áno, samozrejme – pozorovanie vlastného správania nás môže doviesť k vlastnej sebareflexii. Sebareflexia je výborným pozorovacím nástrojom, ktorý umožňuje zistiť, kde sa  momentálne osoba nachádza a kde sa potrebuje dostať.

Možno tiež pri tom pozorovaní človek zistí:

• akú širokú škálu emócií človek dokáže prežívať
• že jeho emócie sa dokážu zmeniť aj bez toho, aby niečo podnikol vo vonkajšom svete (zjedol čokoládku)

Otázka: Dá sa vôbec definovať, ktoré emócie sa pod emočný tuk najviac podpisujú? Hnev, sklamanie, únava?

Ľudia disponujú veľmi rozmanitou emocionálnou škálou. Každý človek svoje emócie prežíva veľmi individuálne.

Človek so sklonom zajedať emócie si ten svoj dôvod – emóciu nájde. Dokáže jesť, keď:

• sa cíti úspešne a aj keď neuspeje
• má radosť alebo smútok
• splnia alebo aj nesplnia očakávania, atď.

Častokrát ten dôvod je pre iného človeka úplne nepochopiteľný. Je to preto lebo väčšina z nás nerozumie základným princípom myšlienky a emócie.

Každopádne, jedenie mimo pocitu skutočného hladu, vytvorí priestor na ukladanie tuku.

Otázka: Prečo niekto napríklad stres zajedá a iný nedokáže v takých okamihoch do seba nič dostať?

Každý jeden z nás prežíva životné situácie úplne inak. Dokonca aj jedna a tá istá osoba, a to aj napriek tomu, že ide o rovnakú situáciu, môže reagovať v inom čase rozdielne. Prežitok vonkajšieho sveta je odrazom nášho vnútorného sveta.

Rozdielne správanie je otáznikom len dovtedy, pokým neporozumieme tomu, čo sa deje v hlave – hovoríme tomu aj porozumenie ľudskej mysli.

Otázka: Pýtam sa preto, že emočný tuk býva často označovaný ako tuk stresový. Tuk, ktorý sa nazbieral z citových a emocionálnych udalostí v našom živote…

Každá emócia je odrazom myšlienky. Všetky prežitky človeka – emócie sa dejú v prítomnosti. Človek, vďaka daru myslenia, dokáže myslieť na minulosť a dokonca aj na budúcnosť. V prítomnom okamihu si dokáže vybaviť – spomenúť na niečo z minulosti. Táto spomienka (myšlienka) vytvorí opäť emóciou, ktorú v minulosti prežil. Vzaté technicky – emócie sa nenazbierajú.

Dôležité je tiež uvedomiť si, že emócia je abstraktná záležitosť a nejaký pocit sa nedokáže len tak zmeniť na tukové tkanivo. Tuková vrstva vznikne primárne z nadbytku jedla – obsahovo nekvalitné a príliš časté jedenie.

Druhá možnosť – stres a následné spustenie režimu „bojuj alebo uteč“, ktorý sa deje na hormonálnej úrovni. Toto by však bolo na samostatnú tému.

Otázka: Žijeme zároveň v domnienke, že istý typ jedla, pohár vína či cigareta nám pomôžu preklenúť vnútorný pocit či emóciu, ktoré sa v nás odohrávajú?

Súhlasím. Človek sa cíti nepríjemne, hľadá riešenie a niečo vyskúša – čokoládu. V danom okamihu to zaberie. Na chvíľu má pocit, že vyriešil svoj problém. Ale ako som uviedla vyššie: vnútorné rozpoloženie sa nedá vyriešiť zmenou na vonkajšej úrovni.

Tu je na mieste spomenúť, že človek, ktorý má porozumenie pre ľudskú myseľ, nepotrebuje akokoľvek manipulovať s niečím tak prchavým, ako je emócia. Viac o porozumení tu>>

Dokáže jedlo zmeniť náš pocit? 😊

Áno aj nie. Pokiaľ idem na oslavu namrzený a dokážem sa preniesť do prítomnosti (vychutnať jedlo) – zmení sa aj moje rozpoloženie. Treba si ale uvedomiť, že náladu nespôsobil pokrm ale to, že odišli myšlienky namrzenosti a vystriedali ich iné.

Otázka: Je podstatou emocionálneho jedenia domnienka, že sa dokážeme vymaniť zo súčasného emocionálneho rozpoloženia pomocou jedla?

Určite áno. Ide o túžbu, vďaka ktorej sa chce jedinec dostať z bodu, kedy sa cíti nepríjemne do bodu, kedy sa bude cítiť príjemne. Je prirodzené, že sa nechceme ustavične cítiť bez nálady, nespokojní, unavení, frustrovaní a hľadáme riešenia.

Medvediu službu v nahliadaní na myšlienky a emócie vykonal trend pozitívneho myslenia. Niektorí, žiaľ, uverili, že hodnota a schopnosti človeka, sú priamo úmerné pozitívnej nálade.

Dovolím si tiež upozorniť, že stravovacie návyky hrajú obrovskú úlohu aj v oblasti mentálneho zdravia. Bez pravidelného dopĺňania esenciálnych živín dochádza k výraznému poklesu regenerácie – obnovy buniek. Týka sa to aj mozgových tkanív a je logické, že nutričná podvýživa sa prejaví aj na psychike.

Otázka: Pretože realita je v zásade úplne opačná. Prejdeme si týmto „kolečkom“ a zväčša prídu výčitky. Výčitky, že sme zase raz zlyhali a emócie neustáli.  A kruh sa spokojne točí dokola, nie?

Človek, ktorý sa stravuje mizerne, postupne vďaka nedostatočnej obnove buniek stráca okrem fyzickej sily aj mentálnu sviežosť a chuť do života, má pocit, že ho nič nebaví, nik mu nerozumie, nevidí východisko, trápi sa výčitkami, atď.

Úroveň kognitívnych funkcií slabne: nevie sa sústrediť, pamäť a učenie zaostáva, komunikačné a rozhodovacie schopnosti klesajú.

Takto postihnutí ľudia si potom o sebe myslia, že zlyhávajú, nedokážu zmeniť svoje zvyky lebo nemajú pevnú vôľu, čo samozrejme nie je pravda.

Zdravý jedinec dokáže uvažovať triezvo, poučí sa a ide ďalej, neutápa sa vo výčitkách. Veď každý robí chyby –  dôležité poučiť sa a zvoliť novú taktiku.

Otázka Ako z tohto začarovaného kruhu teda systematicky a s dlhodobým účinkom vystúpiť?

Určite nie sú riešením nejaké dočasné zmeny, skratky vo forme liekov, zázračných doplnkov a pod. Tu vidím jednoznačne cestu v porozumení.

Keďže nejde len o jednu líniu – zlepšenie kompozície tela, ale aj o vnútorné pochody – myšlienky, emócie, porozumenie pre rozhodovanie a vlastné správanie, bude potrebné pracovať na obidvoch. Možno to znie zložito, ale porozumieť ľudskej mysli nie je nič iné ako znovuobjavenie poznatkov, ktoré poznáme od narodenia – postačí si ich pripomenúť.

V prípade kompozície tela zámerne neuvádzam slovné spojenie – zbavenie sa tuku. Dôvodom je, že ak chcem trvalo uspieť, potrebujem nadobudnúť informácie o tom ako funguje telo, a čo vlastne potrebujem z pohľadu základnej výživy. Iba tak získam celkové porozumenie pre výživu v súvislosti s funkčnosťou tela. Vďaka porozumeniu sa dokážem správať uvedomele – a teda neničiť si vedome svoje telo. Čím hlbšie porozumenie a čím väčšia schopnosť rozlíšiť následky svojho rozhodovania, tým zodpovednejší bude celkový prístup k zdraviu.

Dôležité je získať vedomosti, uvedomiť si čo funguje a čo nie a prebrať zodpovednosť.

Otázka: Oveľa dôležitejšie je tento nový návyk si udržať a neskĺznuť späť. Čo funguje?

Práve preto hovorím o vzdelávaní a zodpovedala som to už pri predchádzajúcej otázke.

Len upresním. Stravovanie, či porozumenie ľudskej mysli je činnosť ako každá iná (šoférovanie, práca, lyžovanie, plávanie, …) Aby som bol v danej činnosti zdatný, potrebujem nadobudnúť vedomosti v určitom rozsahu. Tieto vedomosti uvediem do praxe a robím ich dovtedy, kým si ani neuvedomujem, že ich robím. Robím to automatizovane a som si v tom sebaistý. Hovorí sa tomu nevedomá kompetencia.

Prakticky to znamená prejsť si všetkými schodíkmi a naučiť sa robiť činnosť – v tomto prípade vyživovanie vlastného tela – v súlade s nadobudnutými vedomosťami dovtedy, kým sa činnosť nestane samozrejmou. Následne to, ako sa stravujem, už považujem za svoj štandard.

Otázka: Bodka na záver. Ako nebyť obeťou svojich emócií a mať telo, po akom snívame?

Nehľadať za tým žiadne zložitosti, skratky a hlavne postaviť sa rovno pred zrkadlo a povedať si: „Tak toto robím 10-15 rokov a zjavne to nefunguje.“ Neskákať z diéty do diéty bez porozumenia ako ľudské telo funguje.

Nabrať odhodlanie a chuť učiť sa nové veci – nič iné na začiatok nepotrebujete.

Vďaka uceleným informáciám získate nadhľad a istotu pri rozhodovaní.

Už dávno neplatí, že pri chudnutí musíte neustále trpieť hladom alebo potiť sa v posilňovni. Mimochodom, aj pár hodín hladu, prispieva k rovnováhe tela a mysle.

Už dávno neplatí, že emócia je niečo tajomné.

Čo určite neplatí je, že emočný stav vypovedá niečo o tom, že daná osoba niečo nedokáže aká je daná osoba vo svoje podstate. Všetci sme dokonalí. Niektorí si len vo svojej nevedomosti na seba nahádzali rôzne prívlastky a presvedčenia, ktorým v danom momente veria. Existujúci stav je možné zvrátiť a to je dôležité vedieť.

Zaslúžite si plnohodnotný život a ja vám rada ukážem ako na to. Kliknite na tento odkaz a dozviete sa viac>>